(preklad článku rabína Jonathan-a Sacks-a: The Gift of Giving)
Bol to prvý svätostánok Izraelitov, prvý dom, ktorý židia vytvorili pre Boha. Samotná myšlienka je plná paradoxov, až rozporov. Ako môže niekto postaviť dom pre Boha? Ten je väčší než čokoľvek, čo si vieme predstaviť, nieto ešte, čo dokážeme postaviť.
Kráľ Šalamún tento bod vyzdvihol, keď dal postaviť iný príbytok pre Boha, prvý chrám: „Môže vôbec Boh prebývať na zemi? Veď samotné nebesia, ba ani najvyššie nebo Ťa nemôžu obsiahnuť! Tým menej tento dom, ktorý som postavil.“ (1. kniha kráľov 8:27). Takto sa vyjadril aj prorok Izaiáš, v mene samotného Boha: „Takto hovorí Hospodin: Nebesia sú mojím trónom a zem podnožkou pre moje nohy. Aký je to dom, čo mi postavíte, a aké miesto mi dáte na odpočinok?“ (Izaiáš 66:1).
Nielenže sa zdá nemožné postaviť dom pre Boha. Nemali by to byť ani potrebné. K Bohu, ktorý je všadeprítomný, je prístup odkiaľkoľvek, ako v najhlbšej diere, tak aj na najvyššej hore, v mestskom gete, aj v paláci zdobenom mramorom a zlatom.
Zásadná odpoveď znie, že Boh nežije v budovách. Žije v ľuďoch, ktorí ich vytvárajú. Nie je prítomný v kameni, ale v ľudskom srdci. Židovskí mudrci a mystici poukázali na to, čo v tejto časti Tóry Boh hovorí: „Nech mi urobia svätostánok, aby som mohol bývať medzi nimi“ (2. kniha Mojžišova 25: 8), nie „aby som mohol bývať v ňom“.
Prečo teda Boh ľuďom prikázal, aby vôbec vytvárali svätostánok? Odpoveď väčšiny komentátorov, a odpoveď, ktorú naznačuje samotná Tóra, je tá, že Boh dal tento príkaz špecificky až po hriechu zlatého teľaťa.
Ľudia si vyrobili teľa potom, čo Mojžiš strávil na vrchu štyridsať dní, aby dostal Tóru. Kým bol Mojžiš medzi ľudom, vedeli, že komunikoval s Bohom a Boh s ním, a preto bol Boh prístupný, bol nablízku. Keď však takmer šesť týždňov prítomný nebol, ľudia spanikárili. Kto iný dokáže preklenúť priepasť medzi ľuďmi a Bohom? Ako si majú vypočuť Božie pokyny? Kto im sprostredkuje kontakt s Božou prítomnosťou?
Práve preto Boh povedal Mojžišovi: „Nech mi urobia svätostánok, aby som mohol bývať medzi nimi.“ Kľúčovým slovom je tu sloveso so základom š-ch-n, prebývať. Toto sloveso nebolo nikdy predtým použité v spojení s Bohom. Nakoniec sa stalo kľúčovým slovom samotného židovstva. Vznikli z neho slová Miškan označujúce svätostánok, a Šechina, Božia prítomnosť.
V jadre významu tohto slova je myšlienka blízkosti. Šachen v hebrejčine znamená sused, ten, kto žije v susedstve. Izraeliti potrebovali – a Boh im dal – spôsob, ako byť Bohu blízko tak ako k susedovi.
Tak tomu bolo u praotcov a pramatiek. Boh hovoril s Abrahámom, Izákom a Jákobom, Sárou, Rebekou, Ráchel a Leou dôverne, ako priateľ. Abrahámovi a Sáre povedal, že budú mať dieťa. Rebeke vysvetlil, prečo zažívala v tehotenstve takú silnú bolesť. Jákobovi sa zjavil v kľúčových momentoch jeho života a povedal mu, aby sa nebál.
Izraeliti to však doposiaľ nezažívali. Videli, ako Boh spôsobuje rany v Egypte. Pred ich očami rozdelil more. Zosielal im mannu z neba a vodu zo skaly. Počuli jeho prikazujúci hlas na hore Sinaj a zdal sa im takmer neznesiteľný. Obrátili sa na Mojžiša: „Hovor s nami ty a my budeme počúvať. Nech s nami nehovorí Boh, aby sme nezomreli.“ Boh sa im zjavil ako veľmi silná prítomnosť, neodolateľná sila, oslepujúco jasné svetlo, ohlušujúco silný hlas.
Takže, aby bol Boh prístupný, a to nielen ľuďom, ktorí stáli na počiatku viery – praotcom a pramatkám – ale každému členovi veľkého národa, bola výzva, takpovediac, aj pre Boha samého. Musel spraviť to, čo židovskí mystici nazývajú cimcum, „dohodu“ sám so sebou, že stlmí vlastné svetlo, stíši svoj hlas a vlastnú slávu ukryje v hustom oblaku, a tak umožní nekonečnu, aby sa prejavilo v rozmeroch konečného priestoru.
To však bola tá jednoduchšia časť. Tá ťažká časť nemala nič spoločné s Bohom, ale s nami. Ako dokážeme pocítiť prítomnosť Boha? Stojac na úpätí Mount Everestu, alebo pri pohľade na Veľký kaňon to až také ťažké nie je. Nemusíte byť veľmi, či dokonca ani vôbec, nábožensky založený, aby ste cítili bázeň v prítomnosti toho, čo je vznešené. Psychológ Abraham Maslow, ktorého som tu spomínal pred niekoľkými týždňami, hovoril o „vrcholných zážitkoch“, a vnímal ich ako jadro duchovného stretnutia.
Ako však cítiť prítomnosť Boha uprostred každodenného života? Nie z vrcholu hory Sinaj , ale z roviny pod ňou? Nie vtedy, keď ju obklopujú hromy a blesky, ako tomu bolo v čase veľkého zjavenia, ale vo všedný deň?
To je prevratné tajomstvo časti Tóry s názvom Teruma. Znamená to „príspevok“. Boh povedal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom, aby vybrali pre mňa príspevok. Prijmite ho od každého, kto mi ho chce dať dobrovoľne.“ (2. kniha Mojžišova 25:2). Najlepší spôsob, ako sa stretnúť s Bohom je venovať dar.
Samotný akt dávania vyplýva z pochopenia (a tiež vedie k pochopeniu), že to, čo dávame, je súčasťou toho, čo sme sami dostali. Je to spôsob vzdania vďaky, čin vyjadrenia vďačnosti. V ľudskej mysli práve v tom spočíva rozdiel medzi prítomnosťou Boha a jeho neprítomnosťou.
Ak je Boh prítomný, znamená to, že to, čo máme, je jeho. On stvoril vesmír. Stvoril nás. Dal nám život. Vdýchol do nás vzduch, ktorý dýchame. Všade okolo vidieť jeho majestátnosť a jeho štedrosť: slnečné svetlo, zlato z kameňa, zelená farba listov, spev vtákov. Toto cítime, keď si každý deň pri rannej modlitbe čítame žalmy o veľkom stvorení. Svet je galéria a umelecké diela Boha sú prítomné všade.
Ak vnímate, že život vám bol darovaný, potvrdíte to tým, že niečo z toho dáte späť.
Ak však život nebol darovaný, pretože neexistuje žiadny Darca, ak vesmír vznikol len kvôli náhodným zmenám v kvantovom poli, ak vo vesmíre nejestvuje nič, čo si uvedomuje našu existenciu, ak je ľudské telo len reťazcom písmen genetického kódu a ľudská myseľ len elektrickými impulzmi v mozgu, ak je naše morálne presvedčenie len prostriedkom vlastnej sebazáchovy a naše duchovné túžby púhymi bludmi, tak je ťažké cítiť vďačnosť za dar života. Žiadny dar neexistuje bez darcu. Existuje len rad bezvýznamných náhod, a vďačnosť za náhodu asi necítime.
Tóra nám komunikuje niečo jednoduché a praktické. Daruj, a budeš vnímať život ako dar. Nemusíš dokazovať, že Boh existuje. Stačí, ak budeš vďačný za to, že existuješ ty sám – a ostatné príde.
Takýmto spôsobom sa Boh priblížil Izraelitom prostredníctvom stavby svätostánku. Nešlo o kvalitu dreva a kovu a závesov. Ani o lesk drahokamov na náprsníku veľkňaza. Ani o krásu architektúry, či vôňu obetí. Išlo o to, že svätostánok bol postavený z darov „každého, kto mi ich chce dať dobrovoľne“ (2. kniha Mojžišova, 25:2). Božia prítomnosť je tam, kde sa ľudia navzájom dobrovoľne obdarúvajú a prispievajú na to, čo je sväté.
Odtiaľ pramení to zvláštne slovo, po ktorom je pomenovaná tohtotýždňová časť Tóry: Teruma. Ja som ho preložil ako „príspevok“, hoci v skutočnosti má nepatrne odlišný význam, pre ktorý nejestvuje žiadny jednoduchý anglický (či slovenský, poz. prekl.) ekvivalent. Znamená „niečo, čo pozdvihujete“ tým, že to venujete na svätú vec. Pozdvihnete to a ono to pozdvihne vás. Najlepší spôsob dosahovania duchovných výšin je jednoducho darovať z vďačnosti za to, čo bolo dopriate a dané vám.
Boh nežije v dome z kameňa. Žije v srdciach tých, ktorí dávajú.
Foto: Flickr, Montse PB