(preklad článku rabína Jonathan-a Sacks-a: The Spirituality of Listening)
Je to jedno z najdôležitejších slov v judaizme a zároveň jedno z najmenej pochopených. Jeho dva najznámejšie výskyty sú v častiach Tóry, ktoré sa čítali minulý a tento týždeň: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán je jeden“ (5M 6,4) a „Stane sa, ak budeš istotne počúvať moje prikázania, ktoré ti dnes nariaďujem, milovať Pána, svojho Boha, a slúžiť mu celým svojím srdcom a celou svojou dušou“ (5M 11, 13). Tieto citácie otvárajú prvý a druhý odsek modlitby Šema. Objavuje sa aj v prvom riadku časti Tóry: „Stane sa, ak budete počúvať tieto zákony“ (5M 7, 12).
Tým slovom je, samozrejme, slovo šema. Na inom mieste[1] som tvrdil, že je v podstate nepreložiteľné, pretože má mnoho významov: počuť, počúvať, venovať pozornosť, pochopiť, osvojiť si, reagovať, poslúchnuť. Je to jeden z motívov 5. knihy Mojžišovej, kde sa vyskytuje najmenej 92-krát – viac ako v ktorejkoľvek inej knihe Tóry. Mojžiš v poslednom mesiaci svojho života opakovane hovoril ľudu: Šema: počúvajte, venujte pozornosť, dávajte pozor. Počúvajte, čo hovorím. Počúvajte, čo hovorí Boh. Počúvajte, čo od nás chce. Keby ste len počúvali… Judaizmus je náboženstvo počúvania. To predstavuje jeden z jeho najoriginálnejších prínosov pre civilizáciu.
Západná kultúra je postavená na dvoch základoch – starovekom Grécku a starovekom Izraeli. Tieto sú veľmi odlišné. Grécko predstavovalo výrazne vizuálnu kultúru, ktorej najväčšie diela súviseli so zrakom, s videním. Staroveké Grécko vytvorilo umelecké diela, sochy a architektúru, ktoré sa radia k tomu najlepšiemu na svete. Najtypickejšie skupinové podujatia – divadelné predstavenia a olympijské hry – boli predstaveniami: predstaveniami, ktoré sa sledovali zrakom. Platón považoval poznanie za istý druh preniknutia do hĺbky zrakom – nahliadnutím pod povrch a dohliadnutím až na pravú podstatu vecí.
Táto myšlienka – že poznanie prichádza na základe pozerania – zostáva na Západe dominantnou metaforou dodnes. Hovoríme o vhľade, predvídaní a spätnom pohľade. Ponúkame pozorovanie. Osvojujeme si perspektívu. Ilustrujeme. Osvetľujeme nejaký problém. Keď niečo pochopíme, povieme: „Je to jasné.“ (angl. „I see“)[2]
Judaizmus ponúkol radikálnu alternatívu. Je to viera v Boha, ktorého nevidíme, Boha, ktorý sa nedá zobraziť. Samotný akt vytvárania obrazu – vizuálneho symbolu – je formou modloslužby. Ako Mojžiš pripomenul ľudu v časti Tóry z minulého týždňa, keď sa Izraeliti priamo stretli s Bohom na vrchu Sinaj: „Počuli ste zvuk slov, ale obraz ste nevideli, bol tam len hlas.“ (5M 4, 12). Boh komunikuje zvukmi, nie obrazmi. Hovorí. Prikazuje. Volá. Preto je najvyšším náboženským úkonom šema. Keď Boh hovorí, my počúvame. Keď prikazuje, snažíme sa poslúchať.
Rabín David Cohen (1887 – 1972), známy ako Nazirita, žiak rabína Kooka a otec R. Shear-Yashuva Cohena, hlavného rabína v Haife, poukázal na to, že v babylonskom Talmude sú všetky metafory pochopenia založené na počutí, nie na videní. Ta šema znamená „príď a počúvaj“. Ka mašma lan znamená „z toho sa vieme naučiť toto“. Šema mina znamená „z toho vyplýva“. Lo šemija lej znamená „nesúhlasil“. Tradičné učenie sa nazýva šamajta teda „čo bolo počuté“. A tak ďalej.[3] Všetko sú to variácie slova šema[4].
Tento rozdiel sa môže javiť drobný, avšak v skutočnosti je enormný. Pre Grékov boli ideálnou formou poznania odstup/vyčlenenie. Existuje subjekt, teda ten, kto sa pozerá, a objekt, teda to, na čo sa pozerá. Subjekt a objekt patria do rôznych svetov. Človek, ktorý sa pozerá na obraz alebo sochu, na hru v divadle alebo na olympijské hry, nie je aktívnou súčasťou umenia, drámy ani športového zápolenia. Vystupuje ako pozorovateľ, nie ako účastník.
Pri hovorení a počúvaní nedochádza k odstupu/vyčleneniu. Sú to formy zapojenia. Vytvárajú vzťah. Hebrejské slovo pre poznanie, da’at, znamená zapojenie, blízkosť, intimitu. „A Adam poznal svoju manželku Evu a ona počala a porodila.“ (1M 4, 1). To je poznanie v hebrejskom zmysle, nie v gréckom. S Bohom, ktorý je nekonečný, môžeme vstúpiť do vzťahu hoci my sami sme koneční. Je to tak, pretože nás spájajú slová. V zjavení Boh prehovára k nám a v modlitbe prehovárame my k Bohu. Ak chcete pochopiť akýkoľvek vzťah medzi manželom a manželkou, rodičom a dieťaťom alebo zamestnávateľom a zamestnancom, venujte veľkú pozornosť tomu, ako sa navzájom rozprávajú a počúvajú. Všetko ostatné dajte bokom.
Gréci nás naučili formám poznania, ktoré vychádzajú z pozorovania a odvodzovania, teda vede a filozofii. Prví vedci a prví filozofi pochádzali z Grécka šiesteho až štvrtého storočia pred naším letopočtom.
Nie všetko sa však dá pochopiť len na základe zraku a vzhľadu. V prvej knihe Samuelovej je o tom silný príbeh. Saul, prvý izraelský kráľ, vyzeral dobre. Bol vysoký. „Od ramien a vyššie bol vyšší ako ktokoľvek z ľudu“ (1 Sam 9, 2; 1 Sam 10, 23). Mal imidž kráľa. Ale morálne, temperamentom vôbec nebol vodcom, bol nasledovníkom.
Boh potom povedal Samuelovi, aby na svoje miesto pomazaním uviedol iného kráľa, a povedal mu, že to bude jeden zo synov Jišaja. Samuel išiel k Jišajovi a bol ohromený vzhľadom jedného z jeho synov, Eliaba. Pomyslel si, že to musí byť ten, ktorého mal Boh na mysli. Boh mu však povedal „Nedovoľ, aby jeho vzhľad či výška urobili na teba dojem, lebo jeho som zamietol. Boh nevidí tak ako ľudia. Ľudia prihliadajú na vonkajší vzhľad, ale Hospodin hľadí na srdce“ (1 Sam 16,7).
Židia a judaizmus učili, že Boha nevidíme, ale môžeme ho počuť a on počuje nás. Práve prostredníctvom slova – hovorenia a počúvania – môžeme mať dôverný vzťah s Bohom ako s rodičom, partnerom, panovníkom, s tým, ktorý nás miluje a ktorého milujeme my. Boha neviem preukázať vedecky. Nedokážeme ho dokázať logicky. To sú grécke a nie židovské spôsoby myslenia. Som presvedčený, že zo židovského pohľadu je snaha logicky alebo vedecky dokázať existenciu Boha chybnou iniciatívou. 5 Boh nie je objekt, ale subjekt. Židovský spôsob je vzťahovať sa k Bohu v intimite a láske, ako aj v úcte a bázni.
Jedným z pozoruhodných príkladov z modernej doby je od Žida, ktorý sa väčšinu života dištancoval od judaizmu, a to od Sigmunda Freuda. Psychoanalýzu nazval „liečbou hovorením“, ale vhodnejší opis by bol „liečba počúvaním“[6]. Je založená na tom, že aktívne počúvanie je samo osebe terapeutické. Až po rozšírení psychoanalýzy, najmä v Amerike, sa do anglického jazyka dostal výraz „I hear you“ (vo význame: rozumiem ti) ako spôsob vyjadrenia empatie[7].
V počúvaní je niečo hlboko duchovné. Je to najúčinnejšia forma riešenia konfliktov, akú poznám. Vyvolať konflikt môže mnoho vecí, avšak to, kvôli čomu pretrváva, je pocit aspoň jednej zo strán, že nebola vypočutá. Nebola venovaná pozornosť tomu, čo hovorí. „Nepočuli“ sme jej bolesť. Zlyhala empatia. Preto je použitie sily – alebo bojkotu – také hlboko nefunkčné riešenie konfliktu. Na chvíľu konflikt potlačí, avšak ten sa následne vráti, často intenzívnejší ako predtým. Jób, ktorý trpel nespravodlivo, sa nedal ovplyvniť argumentmi svojich utešiteľov. Nie preto, že by trval na tom, že má pravdu. Chcel však byť vypočutý. Nie náhodou je predpokladom spravodlivosti použitie pravidla audi alteram partem, „vypočuj aj druhú stranu“.
Počúvanie tvorí samotné jadro vzťahu. Znamená, že sme otvorení druhému, že ho rešpektujeme, že nám záleží na jeho vnímaní a pocitoch. Dávame mu povolenie a možnosť byť úprimný, aj keď to znamená, že sa tým sami stávame zraniteľnými. Dobrý rodič počúva svoje dieťa. Dobrý zamestnávateľ počúva svojich pracovníkov. Dobrá spoločnosť načúva svojim zákazníkom alebo klientom. Dobrý líder načúva tým, ktorých vedie. Počúvať druhú stranu neznamená, že s ňou súhlasíme. Znamená však, že nám na nej záleží. Počúvanie vytvára klímu, v ktorej rastie láska a úcta.
V judaizme veríme, že náš vzťah s Bohom je neustálym návodom na vzťahy s ľuďmi. Ako môžeme očakávať, že nás Boh bude počúvať, ak nepočúvame manželku, deti alebo tých, ktorých sa dotýka naša práca? A ako môžeme očakávať stretnutie s Bohom, ak sme sa nenaučili počúvať? Na vrchu Horeb (Sinaj) Boh poučil Eliáša, že Boh nie je vo víchrici, zemetrasení ani ohni, ale v kol demama daka – „tichom jemnom hlásku“ (Prvá kniha kráľov 19, 12), ktorý definujem ako hlas, ktorý začuješ len vtedy, ak budeš počúvať.
Davmi dokážu pohnúť skvelí rečníci, ale životy menia skvelí poslucháči. Počúvanie predchádza pocitu lásky, či už medzi nami a Bohom, alebo medzi nami a inými ľuďmi[8].
[1] Pozri Mishpatim: “Doing and Hearing.” v knihe Covenant & Conversation
[2] Pozri George Lakoff a Mark Johnson, Metaphors We Live By, University of Chicago Press, 1980.
[3] Na úvodných stránkach jeho diela Kol Nevuah.
[4] Treba povedať, že Zohar používa vizuálny termín, ta chazi „Príď a pozri sa“. Židovská mystika a platónske či novoplatónske myslenie sú si v hrubých rysoch blízke. V oboch je poznanie formou náhľadu do hĺbky.
[5] Mnohí veľkí stredovekí židovskí filozofi robili práve toto. Robili tak pod vplyvom novoplatónskeho a neo-aristotelovského myslenia, ktoré bolo sprostredkované veľkými filozofmi islamu. Výnimkou bol Júda Halevi v diele Kuzari.
[6] Pozri Adam Philips, Equals, London, Faber and Faber, 2002, xii. Pozri tiež Salman Akhtar, Listening to Others: Developmental and Clinical Aspects of Empathy and Attunement. Lanham: Jason Aronson, 2007.
[7] Všimnite si, že je rozdiel medzi empatiou a súcitom. Vyjadrenie „počujem ťa“ (v zmysle „rozumiem ti“) je spôsob, ako dať najavo – úprimne či neúprimne – že beriem na vedomie tvoje pocity, nie že s nimi alebo s tebou nevyhnutne súhlasím.
[8] Viac o téme počúvania pozri vyššie, časť Bereishit „The Art of Listening“ v knihe Covenant & Conversation, ako aj časť Bamidbar „The Sound of Silence“.