(preklad článku rabína Jonathana Sacks-a: Renewable Energy (Beshallach 5776))
Prvý preklad Tóry (5 kníh Mojžišových) do iného jazyka – gréčtiny – vznikol približne v druhom storočí pred naším letopočtom v Egypte za vlády Ptolemaia II. Poznáme ho pod názvom Septuaginta, v hebrejčine Hašiv’im, pretože ho vytvoril tím sedemdesiatich učencov. Talmud však tvrdí, že na rôznych miestach učenci text zámerne preložili nepresne, pretože verili, že doslovný preklad by bol pre gréckeho čitateľa jednoducho nezrozumiteľný. Jedným z nich bol verš „Siedmeho dňa Boh dokončil svoje dielo, ktoré konal“, pre ktorý prekladatelia zvolili znenie „Šiesteho dňa Boh dokončil.“ [1]
Čo by podľa nich Gréci nepochopili? Prečo by mala dávať väčší zmysel myšlienka, že Boh stvoril vesmír v šiestich dňoch než to, že tak urobil v siedmich? Vyzerá to záhadne, hoci odpoveď je jednoduchá. Gréci nedokázali pochopiť, ako môže byť samotný siedmy deň – Šabat – súčasťou tvorenia sveta. Čo je tvorivé na odpočinku? Čo dosiahneme, keď nič nevyrábame, nepracujeme, neprichádzame s vynálezmi? Akoby to vôbec nedávalo zmysel.
Vlastne máme aj nezávislé svedectvá gréckych autorov z tohto obdobia o tom, že Šabat patril k tým veciam na židovstve, ktorým sa Gréci vysmievali. Podľa nich Židia každý siedmy deň nepracujú preto, že sú leniví. Zjavne nedokázali pochopiť predstavu, že deň môže mať samostatnú hodnotu sám osebe. Zaujímavé je, že krátko na to sa ríša Alexandra Veľkého začala rozpadať, rovnako ako predtým mestský štát v Aténach, z ktorého vzišli niektorí z najvýznamnejších mysliteľov a spisovateľov v dejinách. Ako jednotlivcov, tak aj civilizácie môže postihnúť vyhorenie. Nastane vtedy, keď si do programu nezahrniete deň odpočinku. Ako povedal Achad ha-Am: Z väčšej miery Šabat udržal pri živote židovský národ, než židovský národ udržal pri živote Šabat. Jeden deň zo siedmich odpočívaj, a nevyhoríš.
Šabat, s ktorým sa stretávame po prvýkrát v tohtotýždňovej časti Tóry, je jedným z najväčších inštitútov, aké svet kedy poznal. Zmenil spôsob, akým svet uvažuje o čase. Pred judaizmom ľudia merali čas buď podľa slnka (slnečný kalendár s 365 dňami zodpovedá ročným obdobiam) alebo podľa mesiaca, teda v mesiacoch (anglické slovo „month“ pochádza zo slova „moon“) trvajúcich približne tridsať dní. Myšlienka sedemdňového týždňa – ktorému v prírode nič nezodpovedá – sa zrodila v Tóre a rozšírila sa po celom svete cez kresťanstvo a islam. Obe náboženstvá si ju požičali z judaizmu, a odlíšili jednoducho tým, že týždeň začínal v iný deň. Roky máme kvôli slnku, mesiace kvôli mesiacu a týždne kvôli Židom.
Šabat vytvoril a stále vytvára v našich životoch a v spoločnosti ako celku priestor, v ktorom sme skutočne slobodní – oslobodení od pracovného tlaku; od požiadaviek bezohľadných zamestnávateľov; od volania konzumnej spoločnosti, ktorá na nás nalieha, aby sme šťastie hľadali v nakupovaní. Máme slobodu byť sami sebou v spoločnosti tých, ktorých máme radi. Tomuto dňu sa akosi podarilo vždy obnoviť svoj význam v každej generácii, a to aj napriek tým najväčším ekonomickým a priemyselným zmenám. V Mojžišovej dobe predstavoval oslobodenie z faraónovho otroctva. V devätnástom storočí a na začiatku dvadsiateho storočia znamenal oslobodenie od ťažkých podmienok v továrňach, kde sa pracovalo dlhé hodiny za nízky plat. V súčasnosti pre nás znamená oslobodenie od e-mailov, smartphonov a požiadavky byť k dispozícii 24/7.
Táto časť Tóry nám hovorí, že dodržiavať Šabat bolo jedným z prvých prikázaní pre Izraelitov pri odchode z Egypta. Keď sa sťažovali na nedostatok jedla, Boh im povedal, že im z neba zošle mannu, ale v siedmy deň ju zbierať nemali. Namiesto toho dostali dvojitú porciu v šiesty deň. Preto dodnes máme ako spomienku na tú dobu na Šabat dva chleby (hebr. challot).
Šabat nebol bezprecedentný len kultúrne, ale aj myšlienkovo. Celé dejiny ľudia snívajú o ideálnom svete. Takéto sny nazývame vízie, utópie, z gréčtiny ou, čo znamená „žiadne“ a topos, čo znamená „miesto“.[2] Nazývajú sa tak preto, že žiadny taký sen sa nikdy nesplnil, s jedinou výnimkou – a tou je Šabat. Šabat predstavuje „utópiu už teraz“, pretože v tento deň vytvárame, dvadsaťpäť hodín v týždni, svet bez hierarchie, bez zamestnávateľov a zamestnancov, bez kupujúcich a predávajúcich, bez majetkových či mocenských nerovností, bez výroby, bez prevádzky, bez hluku tovární či trhoviska. Je to „tichý bod v pohybujúcom sa svete“, prestávka medzi vetami symfónie, prerušenie medzi kapitolami našich dní – časový ekvivalent rozľahlej krajiny na vidieku, kde cítiť vietor a počuť spev vtákov. Šabat je utópia – nie taká, aká bude na konci dejín, ale skôr taká, ako si ju nacvičujeme už teraz.
Boh chcel, aby si Izraeliti začali precvičovať skúšku slobody každý siedmy deň takmer hneď potom, ako opustili Egypt, pretože dosiahnuť skutočnú slobodu (sedem dní zo siedmich) si vyžaduje čas – stáročia, tisícročia. Tóra považuje otroctvo za nesprávne,[3] ale nezrušila ho ihneď, pretože ľudia na to ešte neboli pripravení. Veľká Británia aj Amerika ho zrušili až v devätnástom storočí, a dokonca ani vtedy nie bez boja. Napriek tomu sa takýto výsledok stal neodvratným už vtedy, keď Šabat dal veci do pohybu, pretože otroci, ktorí ochutnajú slobodu na jeden deň zo siedmich, sa nakoniec proti reťaziam vzbúria.
Ľudský duch potrebuje čas na nadýchnutie a rast. Prvé pravidlo časového manažmentu je rozlišovať medzi záležitosťami, ktoré sú dôležité, a tými, ktoré sú iba naliehavé. Pod tlakom zvyknú byť z programu vytláčané veci, ktoré sú dôležité, avšak nie naliehavé. Tie sú však zo všetkého často najdôležitejšie je náš pocit šťastia a zmysel dobre prežívaného života. Na Šabat sa venujeme tomu, čo je dôležité, ale nie naliehavé: rodine, priateľom, spoločenstvu, pocitu svätosti, modlitbám, v ktorých ďakujeme Bohu za dobré veci v našom živote, a čítaniu Tóry, kedy si prerozprávame dlhý a dramatický príbeh nášho ľudu a nášho putovania. Na Šabat slávime šalom bajt – pokoj, ktorý pramení z lásky a prežíva v domácnosti požehnanej Šechinou, Božou prítomnosťou, ktorú môžete takmer cítiť vo svetle sviečok, vo víne a špeciálnom chlebe. Túto krásu nevytvoril Michelangelo ani Leonardo, ale vytvára ju každý z nás – ostrov pokoja v čase, často uprostred nepokojného mora sveta.
Raz som sa, spoločne s dalajlámom, zúčastnil seminára (organizovaného v inštitúte Elijah Institute) v meste Amritsar, v severnej Indii, posvätnom meste sikhov. Počas prednášok sa na publikum s dvetisíc sikhskými študentmi obrátil jeden zo sikshkých vodcov: „Potrebujeme to, čo majú Židia – Šabat“. Vyzval publikum, aby si predstavilo jeden deň týždenne venovaný rodine, domovu a vzťahom. Videl krásu tohto dňa. My môžeme zažívať jeho realitu.
Starí Gréci nevedeli pochopiť, ako môže byť deň odpočinku súčasťou tvorenia sveta. A predsa je tomu tak, pretože bez odpočinku pre telo, pokoja pre myseľ, ticha pre dušu, a bez obnovy vzťahov, identity a lásky, sa nakoniec tvorivý proces oslabuje a odumiera. Postihne ho entropia, princíp, podľa ktorého každý systém v priebehu času stráca energiu. Židovský národ časom energiu nestratil a zostáva aj dnes rovnako životaschopný a kreatívny. Dôvodom je Šabat: najväčší zdroj obnoviteľnej energie pre ľudstvo, deň, ktorý nám dáva silu ďalej tvoriť.
rabín Jonathan Sacks
[1] Babylonský Talmud, kniha Megillah 9a.
[2] Slovo zaviedol Sir Thomas More v roku 1516, keď ho použil ako názov rovnomennej knihy.
[3] O nesprávnosti otroctva z pohľadu Tóry pozri dôležitú analýzu v knihe rabína N. L. Rabinovitcha, Mesillot Bilvavam (Maaliyot, 2015), 38-45. Základ argumentu tvorí pohľad, ktorý je centrálny pre písanú aj ústnu Tóru, a pre Mišnu, že všetci ľudia majú rovnakú ontological dôstojnosť, keďže boli stvorení na obraz Boží. Išlo o maximálne odlišný pohľad od názorov napríklad Platóna či Aristotela. R. Rabinovitch analyzuje názory mudrcov a Rambama a Meiriho k veršu „Navždy budú vašimi otrokmi“ (3. Kniha Mojžišova 25:46). Cituje aj z knihy Jób 31:13-15, „Ak som svojmu sluhovi alebo slúžke pri spore so mnou odoprel právo, čo urobím, keď Boh povstane a ako budem odpovedať, keď ma bude skúmať? Vari ten, čo ma v matke utvoril, neutvoril aj jeho? Nie je to ten istý, ktorý nás stvárnil v lone matky?“
foto: Flickr, Miwok