(preklad článku rabína Jonathan-a Sacks-a: Letting Go of Hate)
„Temnotu nedokáže vytlačiť temnota: to dokáže len svetlo. Nenávisť nedokáže vytlačiť nenávisť: to dokáže len láska. Nenávisť znásobuje nenávisť, násilie znásobuje násilie a tvrdosť znásobuje tvrdosť. . .“ – Martin Luther King
„Predpokladám, že ľudia sa tak tvrdohlavo držia vlastnej nenávisti aj preto, že akonáhle by boli bez nej, museli by sa vyrovnať s bolesťou.“ – James Arthur Baldwin
V časti Tóry Ki Teicu je verš s mimoriadne závažnými dôsledkami. Ľahko ho prehliadnuť, pretože sa objavuje uprostred zoznamu rôznych predpisov o dedičstve, vzdorovitých deťoch, preťažených voloch, porušení manželského zväzku a úteku otroka. Bez osobitného dôrazu či veľkolepého úvodu dáva Mojžiš príkaz, ktorý ide tak veľmi proti našej intuícii, že si ho musíme prečítať dvakrát, aby sme sa uistili, že sme ho počuli správne:
Nenos v sebe nenávisť k Edómčanovi, lebo je tvoj brat.
Nenos v sebe nenávisť k Egypťanovi, lebo si bol cudzincom v jeho krajine.1
Čo to znamená v biblickom kontexte? V období Mojžiša Egypťania zotročili Izraelitov, „strpčovali im život“, neľútostne ich zavaľovali ťažkou prácou a dávali im jesť chlieb súženia. Pokúsili sa o genocídu, keď faraón svojim ľuďom prikázal, aby hodili „každého narodeného chlapca [Izraelitov] do rieky.“2
O štyridsať rokov neskôr sa Mojžiš vyjadruje, akoby sa nič z toho nestalo, akoby mali Izraeliti Egypťanom vyjadriť vďaku za ich pohostinnosť. A predsa on sám, ako aj celý ľud, boli tam, kde boli, len preto, že unikali pred Egypťanmi, ktorí ich prenasledovali. Zároveň nechcel, aby ľudia na túto skúsenosť zabudli. Práve naopak, prikázal im, aby každý rok rozprávali o príbehu odchodu z Egypta – tak, ako to na sviatok Pesach robíme dodnes, keď si ho prežívame znovu a znovu s horkými bylinami a nekvaseným chlebom, aby sa spomienka preniesla na všetky budúce generácie. Mojžiš naznačuje, že ak si chcete zachovať slobodu, nikdy nesmiete zabudnúť, aké to je, o ňu prísť. A predsa, tu na brehoch Jordánu oslovuje ďalšiu generáciu a ľudu hovorí: „Nenoste v sebe nenávisť k Egypťanovi.“ O čo v tomto verši ide?
Aby ste boli slobodní, musíte sa oslobodiť od nenávisti. To je posolstvo Mojžiša. Ak by Izraeliti naďalej nenávideli svojich úhlavných nepriateľov, Mojžiš by síce dokázal dostať Izraelitov von z Egypta, nedokázal by však dostať Egypt von z Izraelitov. Mentálne by boli stále v Egypte, otrokmi vlastnej minulosti. Boli by stále v reťaziach, nie kovových, ale pomyselných – a pomyselné reťaze človeka spútavajú viac než akékoľvek iné.
Slobodná spoločnosť sa nedá vytvoriť na základoch nenávisti. Nenávisť, hnev, poníženie, pocit nespravodlivosti, túžba znovu získať vlastnú úctu tým, že zraníte bývalých prenasledovateľov – to všetko je prejavom hlbokej neslobody. Mojžiš hovorí, že musíme žiť s minulosťou, nie v minulosti. Ľudia, ktorí sú v zajatí hnevu voči svojim bývalým prenasledovateľom, zostávajú v zajatí. Tí, ktorí dovolia nepriateľom určovať ich identitu, nie sú slobodní.
Mojžišove knihy znovu a znovu odkazujú na odchod z Egypta a príkaz pamätať si ho: „Budete mať na pamäti, že ste boli otrokmi v Egypte.“ Tento príkaz však nie je nikdy dôvodom pre nenávisť, odplatu či pomstu. Vždy sa objavuje ako súčasť logiky pre spravodlivú a súcitnú spoločnosť, ktorú mali Izraeliti vytvoriť – ako alternatívne usporiadanie spoločnosti, protiklad k Egyptu. Odkaz je nasledovný: Obmedzte otroctvo, aspoň čo sa týka vášho ľudu. Nevystavujte ľudí tvrdej práci. Každý siedmy deň im doprajte odpočinok a slobodu. Každý siedmy rok ich nechajte slobodne odísť. Vnímajte ich ako seba, nie ako ontologicky podradných. Nikto sa nerodí na to, aby sa stal otrokom.
Štedro dávajte príspevky chudobným. Nechajte ich najesť sa zo zvyškov žatvy. Nechajte im roh poľa. Zdieľajte svoje požehnanie s ostatnými. Neberte ľuďom ich živobytie. Celá štruktúra biblického zákona vychádza zo skúsenosti s otroctvom v Egypte, akoby odkazovala: vo svojom srdci vieš, aké to je, byť obeťou prenasledovania, a preto neprenasleduj iných.
Etika Biblie je založená na opakovanej výmene rolí a využívaní pamäte ako morálnej sily. V 2. a 5. Knihe Mojžišovej dostávame príkaz, aby sme pamäť používali nie na uchovávanie nenávisti, ale na to, aby sme nenávisť premohli pripomínaním si, aké to je, byť obeťou. „Pamätajte si“ – nie preto, aby ste žili v minulosti, ale preto, aby ste zabránili jej opakovaniu.
Len tak dokážeme pochopiť inak nevysvetliteľný detail v samotnom príbehu o odchode z Egypta. Keď sa Mojžiš prvýkrát stretol s B‑hom pri horiacom kre, dostal úlohu vyviesť ľud na slobodu. B‑h pridáva zvláštny dovetok:
V Egypťanoch vzbudím priazeň voči tomuto ľudu. Keď budete odchádzať, nepôjdete naprázdno. Každá žena si vypýta od susedky a spolubývajúcej strieborné a zlaté predmety i plášte a naložíte ich na svojich synov a dcéry.3
Táto myšlienka sa v neskorších kapitolách dvakrát opakuje.4 A predsa je v úplnom protiklade k základnej pointe biblického príbehu. Na branie koristi a lúpenie od nepriateľov sa totiž nenahliada priaznivo – od 1. Knihy Mojžišovej 5 až po knihu Ester 6. V prípade modloslužobníkov je to prísne zakázané: ich majetok sa označuje ako cherem, tabu – má byť zničený a nie vzatý do vlastníctva.7 Keď v dňoch Jozuu Achan vzal korisť z ruín Jericha, trest postihol celý národ. Navyše, kde skončilo všetko to zlato? Izraeliti ho nakoniec použili na výrobu zlatého teľaťa. Prečo teda bolo pri tejto konkrétnej príležitosti dôležité – a dokonca prikázané – aby si Izraeliti vyžiadali od Egypťanov dary?
Odpoveď dáva samotná Tóra v neskoršom prikázaní v 5. Knihe Mojžišovej o prepustení otrokov:
Ak sa k tebe do otroctva predá iný Hebrej, muž či žena, a odslúži ti šesť rokov, v siedmom roku ho musíš prepustiť na slobodu. Keď ho prepustíš, neposielaj ho s prázdnymi rukami. Daj mu štedro zo svojho stáda, z mlátičky a z lisu. Daj mu podľa toho, ako teba požehnal Pán, tvoj B‑h. Pamätajte, že ste boli otrokmi v Egypte a Pán, váš B‑h vás vykúpil. Preto vám dnes dávam tento príkaz.8
Otroctvo potrebuje „uzavretie príbehu“. Aby otrok získal slobodu, musí byť schopný odísť bez pocitov nepriateľstva voči svojmu bývalému pánovi. Nesmie odísť, kým ho ťaží pocit krivdy či hnevu, poníženia či neúcty. V opačnom prípade by bol síce prepustený, nie však oslobodený. Jeho telo by voľné bolo, dušou by však zostal otrokom. Požiadavka týkajúca sa darov pred odchodom je ukážkou toho, ako Biblia psychologicky chápe, že poroba otroctva neprestáva zraňovať. Ak má otrok odísť bez pocitu nepriateľstva, jeho pán musí vykonať veľkorysý skutok. Otroctvo zanecháva na duši jazvu, ktorá sa musí uzdraviť.
Keď B‑h povedal Mojžišovi, aby Izraelitom prikázal vziať pri pred odchodom od Egypťanov dary, akoby hovoril: Áno, Egypťania vás zotročili, ale to bude čoskoro minulosťou. Chcem, aby ste si túto minulosť pamätali. Musíte si ju pamätať bez nenávisti či túžby po pomste. Pamätať si máte to, akú bolesť cíti otrok, a nie to, aký hnev cítite voči svojim otrokárom. Musí nastať symbolické uzavretie. Pritom nemôže ísť o dokonalú spravodlivosť: taká spravodlivosť je chiméra a túžba po nej je sebazničujúca a nedá sa naplniť. Neexistuje spôsob, ako vrátiť mŕtvych k životu, ani ako vrátiť stratené roky neslobody. Zároveň však ľudia nemôžu minulosť ani poprieť a vymazať ju z databázy pamäte. Ak sa o to pokúsia, nakoniec ich to dobehne – ako Freudov „návrat potlačeného“ – a vyžiada si strašnú cenu v podobe povýšeneckej altruistickej pomsty. Preto bývalý otrokár musí dať bývalému otrokovi dar, ktorým ho uzná za slobodnú ľudskú bytosť, ktorá prispela, hoci nie z vlastnej vôle, k jeho blahu. Nejde o vyrovnanie účtov. Ide skôr o minimálnu formu nápravy, čo sa dnes nazýva „restoratívna spravodlivosť“.
Nenávisť a sloboda nemôžu existovať spolu. Slobodní ľudia nenosia v sebe nenávisť voči bývalým nepriateľom. Ak v nich zostáva, nie sú na slobodu ešte pripravení. Vytvoriť spoločnosť bez prenasledovania, v ktorej budú žiť ľudia prenasledovaní v minulosti, znamená prelomiť reťaze minulosti; odstrániť z pamäte pálčivú bolesť; premeniť bolesť na konštruktívnu energiu a odhodlanie vytvoriť odlišnú budúcnosť.
Sloboda zahŕňa vzdanie sa nenávisti, pretože nenávidieť znamená vzdať sa slobody. Nenávidieť znamená premietať vlastné konflikty na vonkajšiu silu, ktorú potom môžeme viniť, ale len za tú cenu, že poprieme vlastnú zodpovednosť. Mojžišovo posolstvo tým, ktorí sa chystali vstúpiť do zasľúbenej zeme bolo, že slobodnú spoločnosť dokážu vytvoriť len ľudia, ktorí prijímajú zodpovednosť za vlastnú slobodu, ľudia, ktorí odmietajú vnímať samých seba ako objekty, ľudia, ktorí sa definujú láskou k B‑hu a nie nenávisťou k druhým.
Mojžiš povedal „Nenoste v sebe nenávisť k Egypťanovi, pretože ste boli cudzincami v jeho krajine“ a myslel tým: Aby ste boli slobodní, musíte sa oslobodiť od nenávisti.
POZNÁMKY
1.
Deuteronomy 23:8.
2.
Exodus 1:22.
3.
Exodus 3:21–22.
4.
Tamtiež 11:2; 12:35.
5.
14:23.
6.
9:10, 15, 16.
7.
Deuteronomy 7:25; 13:16.
8.
Deuteronomy 15:12–15.